Ukážka

Poklad

Odjakživa som bol na zadky. Dievča môže byť ploché ako tabuľa, ale keď má široké boky a napasované pozadie v úzkych rifliach, je proste stár. Druhá vec, ktorá je neprehliadnuteľná, sú nohy. Alebo skôr nôžky. Čím menšie číslo nožičiek, tým lepšie. Áno, fetišista. Baba s malými nohami ma nenechá na pokoji, snívam o nej dňom i nocou, dokým neukojím svoju túžbu. Alebo sa zapriem – ako vždy – a všetko je fajn. Pudy pochovám v neprekrvenej hlave a v spletiach chodbičiek vlastnej fantázie. Ak by som svoju túžbu neovládal, stal by som sa šialeným zverom, odsúdencom, vrahom. Modlím sa, aby som takú ženu nikdy nestretol. A premýšľam o tom, či sa modlili aj tí šialení masochisti a násilníci predo mnou. Geniálny umelec, čo vymyslel a vymodeloval najkrajšie stvorenia na svete!

Ozajstný muž sa nikdy nebojí povedať pravdu, synak. Má vlastné hodnoty. Nehovor priateľom, že ich podržíš, keď budú na dne, lebo ak budú naozaj potrebovať pomocnú ruku, zdupkáš preč. Nikdy nezvádzaj ľudí slovami o tom, aký si biely, keď tvoje skutky sú čierne.

Neseď na dvoch stoličkách, lebo ak sa posunie jedna, spadneš aj z druhej a doudieraš sa. Časom ani nebudeš vedieť, kto vlastne si. Zapamätaj si – pre muža neexistuje žiadna stredná cesta. Buď má hodnoty, alebo je prázdny. Buď je dobrý, alebo zlý. Ak je v hĺbke svojho srdca ničomník a zradca, a pritom sa snaží o cnostný život aj tým, že zaprie svoju podstatu, stráca samého seba a nikdy nebude spokojný, pretože korene zla sú tuhšie než železné okovy.

Vždycky ťa budem milovať.

Tvoj Otec

„Takže žiadne vlasy?“

„Môžeš byť holohlavá.“

„Ani oči?“

„Nie.“

„Úsmev? Kozy? Charakter?“

„Nič.“

Zasmiala sa: „Si skazený!“

V jej byte, v jej posteli, v jej objatí, o druhej ráno si uvedomil význam jej slov. Mala pravdu. Bol skazený, keď dovolil, aby mu hladila hruď. Nechal ju, nech si čierne chlpy na jeho prsiach zaplieta prštekmi.

„Nezabije ťa?“ opýtala sa.

„Myslím, že ma zabije až dvakrát.“

„Je až taká zlá?“

„Ona? Veď to ja som ju podviedol. Má právo byť viac než zlá.“

„Tak jej to nehovor.“

„Nedovolí mi to svedomie.“

„Moralista,“ pobozkala ho na čelo. „Chcela by som takého chlapa. Úprimného, pekného.“

„Máš ma v posteli.“

„Chcela by som ťa mať v srdci.“

„V srdci? Nie v sebe?“

„Teraz už nie. Nevládzem, poklad. Úplne si ma vyšťavil.“

„Už nikdy sa to nestane. Skončili sme.“

„Myslíš to vážne?“

„Smrteľne.“

Posadila sa na posteľ. Prsia si zakryla dekou. Čumela niekam na stenu. Dlhé vlasy jej zdobili biely chrbát. Vstala aj s prikrývkou, v tme vysnorila svoje papuče a prešla do kuchyne. Rozsvietila. Na chvíľu zapochyboval o svojom rozhodnutí, keď ju znova videl v jasnom svetle lustra. Ležal tam nahý a načúval zvukom lyžičky cinkajúcej o hrnček, vriacej vody v kávovare, stoličky posúvajúcej sa po podlahe. Na zemi našiel odhodené trenky.

V kuchyni: Stála pri umývadle, zababušená v deke ako nádherná larva.

Opýtal sa, či si smie sadnúť. Povedala, že môže a či chce kávu.

„Nie, ďakujem.“

Dívala sa do tmy mesta. Jedinou známkou života bol vlak svietiaci v diaľke. Podišla k stolu, sadla mu na koleno, jednou rukou ho objala okolo krku. Šálka v jej ľavačke sa triasla ako ruženec zavesený na spätnom zrkadielku. Vzal jej šálku. Vedel, že bude plakať. Sklonila sa k jeho uchu a zmáčala ho slzami. Premáhal sa ako feťák pri pohľade na extázu, aby sa kvôli šteklivým slzám nezasmial a neurazil ju.

„A kedy za ňou pôjdeš?“

„Len čo budeš v poriadku.“

Uzol na deke sa rozplietol, prikrývka sa zošmykla a odhalila hnedé bradavky. Ucítila, ako sa napli jeho trenky, a tak si dečku opäť zaviazala.

„Nečum mi na kozy.“

„Tak si ich neodhaľuj.“

„Vieš? Ja som sa do teba asi buchla.“

„Blázniš?“

„Fakt. Mali sme si užiť, ale keď si mi povedal, že je po všetkom, bolo to ako bodnutie. Asi ťa fakt potrebujem.“

„Poď,“ vzal ju na ruky ako nevestu. „Musíš sa vyspať.“

„Bolí ma hlava,“ povedala v posteli.

„Spi. Prestane to.“

„Ale ostaň pri mne.“

„Neboj sa,“ pobozkal ju na čelo. „Spi.“

„Poklad? Rozprávaj niečo. Milujem tvoj hlas.“

Rozprával jej o Keltoch a keltských tradíciách, pretože sa to práve učil na skúšky zo zimného semestra. Trvalo polhodinu, kým zaspala. 

Na ulici štekali psi. Bola jasná noc. Angela nebude spať. Bdie a dumá nad novým článkom do novín. Privyrábala si v Korzári. Líhala si príliš skoro, a príliš skoro tiež vstávala.

„To kvôli tomu, aby si mozog oddýchol, miláčik.“

Internát bol otvorený, vrátnik podriemkaval. Vyšiel po schodoch na tretie a zaklopal.

„Poklad?“

Objal ju surovo ako medveď.

„Ahoj, moja.“

„Čo sa deje, láska?“

Bozkal ju na prahu, voňala za kávou.

„Musím ti niečo povedať.“

Zaviedla ho do spoločnej izby, spolubývajúca prespávala pri frajerovi.

„Neviem, kde začať,“ povedal.

Zadíval sa do jej zelených očí. Pozerala naňho bezbranne, akoby hovorila: ‚Som tvoja. Zabi ma. Vezmi si ma. Rob, čo chceš. Som tvoja.‘

„Ty ma miluješ,“ šepol.

„Samozrejme, že ťa milujem.“

„Ja som ťa. Dnes. Bol som. Bol som s inou. Podviedol som ťa.“

Ticho bolo ako dlhé nadýchnutie. Nadýchnuť a potopiť.

„Ty ma už neľúbiš?“

„Ani nevieš, ako strašne ťa milujem.“

Klišé, pomyslela si. „Tak prečo si to urobil?“

„Zatúžil som po nej. Bol som idiot.“

„Nie, to ja som ťa k tomu dohnala.“

„Čo to hovoríš?“

„Je to tak. Keby som tak netrvala na tom, aby sme sa spolu vyspali, až budme svoji, nemusela by som trpieť. Ty by si bol šťastný.“

„Angie, mrzí ma to. Ani nevieš, ako ma to mrzí.“

„To nič. Je to moja vina.“

„Nie je! Všetko som zapríčinil ja. Ty s tým nič nemáš. Prosím, odpusť.“

„Nemám ti čo odpustiť.“

„Láska, veď som ťa podviedol.“

„Tak ti odpúšťam.“

„Naozaj?“

„Odpúšťam ti, lebo ťa ľúbim a nechcem žiť bez teba. Prosím, už to nikdy nerob.“

„Nikdy, nikdy, moja. Poď sem.“

Privinul si ju k sebe. Plakala.

„Láska?“

„Áno?“

„Kto bolo to dievča?“

„Volá sa Žaneta. Je z Košíc.“

„Už za ňou nikdy nechoď a rozprávaj mi niečo, chcem počuť tvoj hlas.“

Automaticky si spomenul na Keltov, ale tých hneď vypustil z hlavy. Radšej rozpovedal dej americkej drámy, ktorú videl prednedávnom v Optime. Internát opustil o štvrtej ráno.

‚Nemiluje ma! Kašle na mňa. Kašle na mňa, inak by ma opustila.‘

Myšlienky sa mu preháňali hlavou ako kométy. Zapálil si cigaretu, blúdil chodníkmi osvetlenými pouličnými lampami. Trónilo ticho. Akoby mesto umrelo.

Mal odvahu povedať jej pravdu. Mal odvahu prijať, čo malo prísť. Avšak neprišlo. S niečím takým nerátal. Je toto láska? Alebo je to dôkaz, že ho má na háku, že nech spraví čokoľvek, je to jedno. Práve dnes, keď myslel, že ju navždy stratí, sa do nej zaľúbil ešte viac. Miloval ju ako vtedy, keď jej prvýkrát masíroval bosé nohy a bozkával oči. Hrýzol ju do brady a počúval črevné pochody v útrobách jej bruška.

‚Ak by ma ľúbila, aspoň by sa nasrala.‘

Zamieril na vlakovú stanicu, ktorá bola skoro prázdna. Vo vestibule spali bezdomovci, žena za okienkom chatovala na facebooku. Vyšiel von na perón. Tridsať minút do príchodu starej motorky. Sadol si na kamennú lavičku, fajčil a vnímal vánok, čo mu rozcuchával vlasy.

‚Prestaň s tým, vietor zasraný!‘

Postavil sa na okraj perónu, hľadel na železnú trať. Iba železo, ako jeden z mála ľudských výtvorov, má tú smrteľnú moc. Spomenul si na otca. ‚Aspoň si vyber niečo originálne,‘ povedal by, ak by žil.

„To hádam nie, mladý muž.“

Preľakol sa a otočil. Pozeral na uniformovaného prednostu stanice.

„Prosím?“

„Hádam sa nechystáš skočiť? Mnohí to dnes skúšajú, ale nikdy nenaberú dosť odvahy.“ Posadil sa na lavičku a rozopol si gombík na uniforme. „Radšej si prisadni, synak.“

Bez otáľania poslúchol. Hľadel na črty tváre prednostu – niekoho mu pripomínal.

„Je za tým žena, však?“ opýtal sa.

„Nehrajte sa na múdreho. Obaja dobre vieme, že za všetkým je vždy žena.“

„Ale nie hocijaká, čo? Opustila ťa?“

„Nie.“

„Tak bola neverná?“

„Ja som bol. A ona mi odpustila.“

„A kde je problém?“

„Vy by ste odpustili, ak by sa vaša frajerka vyspala s iným?“

„Dolámal by som tomu hajzľovi kosti a ju by som vykopol.“

„Presne to som aj čakal, ale ona nič. Povedala: ‚Je to moja vina.‘“

„Myslím, že ťa má rada.“

„Myslím, že nie. Keby ma mala rada, tak ma sfleku prebodne.“

„A preto sa chceš zabiť? Si si istý, že nemáš pre čo žiť? Čo to druhé dievča?“

„Je fajn, ale nemám ju rád. Zasraná láska! Keby jej tak nebolo!“

„Máš lásky po krk, čo? Spomínam na chvíle, keď som bol zaľúbený ja. Moja žena odišla do Ruska. Za iným. Ale nikomu som kosti nedolámal.“

„Ja sa pod ten vlak musím hodiť. Jediné, čo za to naozaj stálo, bola moja láska k Angele. A teraz je aj tá preč. Neviem, či naberiem toľko odvahy.“

„Ako sa vlastne voláš?“

„Volám sa... Načo vám to bude?“

„Vlastne na nič. Počúvaj, mladý. Ak nemáš dosť odvahy, tak ja ťa pod ten vlak sotím. Chceš?“ 

Poviedku si môžete dočítať v knihe Rozum v plameňoch, neváhajte a objednajte si publikáciu na našej stránke.